Robí nás krehkosť silnými?

Svet nás učí byť tvrdými. Ale pravá sila sa ukazuje práve vtedy, keď si dovolíme byť krehkí. Keď nezakrývame svoje zraniteľnosti, ale dýchame cez ne. A zrazu zistíme, že v tej krehkosti je sila väčšia, než by sme si kedy trúfli predstaviť.

Krehkosť sa často považuje za niečo, čo treba prekonať. Ako keby byť krehký znamenalo byť „menej“ – menej schopný, menej odolný, menej pripravený čeliť svetu. No čo ak je to presne naopak?

Čo ak je naša krehkosť bránou k tomu, aby sme spoznali, kto sme naozaj?

Pamätám si chvíle, keď som sa snažila všetko vydržať. Bola som presvedčená, že moja hodnota je v tom, koľko unesiem. Že ak neprejavím slabosť, ak neukážem trhliny, ľudia si ma budú vážiť.

Lenže v skutočnosti to bola len maska. Tvrdá, nehybná, dusivá.

Až keď sa objavili prvé praskliny, začalo cez ne prenikať svetlo. Slzy, ktoré som sa snažila zadržať, sa stali liečivou vodou. A to, čo som považovala za slabosť, bolo v skutočnosti dvere k sile, ktorú som dovtedy nepoznala.

Krehkosť nie je opak sily. Je to jej základ.

Lebo sila, ktorá sa zakladá na popieraní, sa skôr či neskôr zrúti. No sila, ktorá stojí na pravde – aj tej najzraniteľnejšej – je pevná ako korene stromu. Aj keď sa vietor oprie do jeho koruny, strom vie, že ustojí.

Keď si dovolíme byť krehkí, zrazu sa otvárajú aj dvere k spojeniu.

Pretože len cez zraniteľnosť sa dá vstúpiť do skutočnej blízkosti. Ak budujeme steny a tvárime sa, že „nás sa nič nedotkne“, možno vyzeráme nedobytní – ale sme zároveň neprístupní. A hoci sa to navonok zdá ako bezpečie, vnútri je to samota.

Krehkosť je most. Hovorí: „Aj ja cítim. Aj ja padám. Aj ja potrebujem.“

A práve vtedy sa môže objaviť ozajstné prijatie od druhých – nie za to, čo hráme, ale za to, kým naozaj sme.

Možno sa bojíme, že ak odhalíme svoju krehkosť, svet nás zlomí. Ale často sa stane pravý opak. Svet si nás práve v tej chvíli váži viac, lebo cíti našu ľudskosť. A možno si nás neváži každý – ale tí, ktorí áno, vedia, že je to pravé.

Krehkosť nás učí jednu veľkú pravdu:

nemusíme byť dokonalí, aby sme boli hodní lásky.

A možno práve tam sa rodí naša najväčšia sila – nie v kontrole, nie v maske, nie v tom, že nikdy nezakopneme. Ale v tom, že aj keď zakopneme, vieme sa postaviť. A že to zakopnutie je súčasťou cesty, nie jej zlyhaním.

Byť krehký znamená dovoliť si byť celý.

S bolesťou aj radosťou. S trhlinami aj svetlom. So strachom aj odvahou.

A keď to prijmeme, sila už nemusí byť niečo, čo si dokazujeme. Stáva sa naším prirodzeným stavom.