Niektoré konce neprišli, aby nás potrestali. Prišli, aby nás oslobodili.

A hoci v momente, keď sa most za nami rozpadá, cítime len prach, hluk a neistotu – možno práve tam, v tom chaose, sa rodí náš nový začiatok.

Koniec, ktorý si nevyberáme

Koniec málokedy príde jemne.

Často ho sprevádza bolesť, zmätok a pocit, že niečo drahocenné strácame.

Niekedy nás zaskočí tak náhle, že nestihneme ani povedať zbohom. A inokedy prichádza potichu, pomaly – no aj tak nás prekvapí, keď si uvedomíme, že to, čo sme tak dlho držali, už nemá život.

My ľudia máme prirodzenú tendenciu držať sa známeho. Aj keď nás to už nevyživuje. Aj keď nás to bolí. Aj keď vieme, že to nie je dobré.

Pretože známe znamená istotu – a istota sa nám zdá bezpečnejšia než neisté prázdno.

Keď most prestane niesť

Možno ste si aj vy všimli, že niektoré vzťahy, priateľstvá či životné etapy začnú časom akoby „praskať“.

Rozhovory sú plytšie, radosť sa vytráca, spolupráca neplynie.

A my sa snažíme opravovať, lepiť, zachraňovať… ale niekedy to nie je o oprave.

Niekedy to je o tom priznať si, že ten most už neslúži.

Že jeho úloha bola doviezť nás z bodu A do bodu B – a my už na B sme.

A ak sa snažíme cez ten most prejsť ďalej, padáme do vody.

Prázdno medzi mostami

Najťažšia časť prichádza, keď sa starý most zrúti a nový ešte nevidíme.

To obdobie, keď sme „medzi“ – a nevieme, či vôbec niekam kráčame, alebo len stojíme v hmle.

V tomto prázdne sa ľahko objavia pochybnosti:

• Zlyhal/a som?
• Mal/a som sa viac snažiť?
• Čo ak som stratil/a to najlepšie, čo som mal/a?

Ale prázdno nie je dôkaz zlyhania. Je to pôrodná sála novej kapitoly.

Je to priestor, kde sa v tichu začína formovať niečo, čo ešte nepoznáme.

Pozvánka k sebe samému

Každý koniec je pozvánkou – nie do nového vzťahu, novej práce či nového mesta.

Najprv je pozvánkou k sebe samému.

Až keď sa v tom prázdne posadíme a spýtame sa:

„Kto som bez toho, čo skončilo?“

sa začneme skutočne vracať domov.

Domov do svojej vnútornej sily.

Domov do svojej pravdy.

Domov do svojho pokoja.

Dôvera v rieku

Tak, ako sa rieky nevzpierajú, keď sa mení ich koryto, aj my môžeme dôverovať tomu, že nás život vedie. K tomu je fantastickým pomocníkom Human Design.

Možno nás odvedie na breh, o ktorom sme ani netušili, že existuje. Možno sa ocitneme v krajinách, o ktorých sme nikdy nesnívali.

A možno práve tam, kde sa cítime najstratenejšie, budeme mať ten najjasnejší pocit, že sme konečne doma.

„Niekedy musí zhorieť všetko, čo poznáme, aby sme konečne videli svetlo, ktoré bolo vždy v nás.“